Balada O Makovom Mlynèeklu
Tisíc slov púštnych dún
poèul som každou nocou
prosil tých niektorých
posledných s ve¾kou mocou
V pokriku vtáèích snov
šepkal som rannou rosou
kráèal som s hriechom zlých
s krvavým oštepom v oku
Batoh som tíško otvoril
s príchodom temných duší
detské ruky som znetvoril
v makovom mlynèeku drtil!
V šepote tonových mažiarov
tú kašu hladne som trovil
pažravo z huby mi padalo
ako jeden pór tela sa potil!
„V záveji kúpim tieò"
èítal som inzerát dejín
pokojne s biedou ži
na terase èistých perín
Vïaka ním vnímal som
náreky ažných koní
ucítil v sláku tón
v srdci mi odvtedy zvoní
